VÝSKYT NA NAŠOM ÚZEMÍ 

      Na našom území obýva pohoria až po najvyššie horské polohy. Typickým biotopom pre tohto sokola je lesné a horské prostredie so skalnými stenami. Pravdepodobne najvyššiu početnosť dosahovala  naša populácia v rokoch 1930 až 1950. Po roku 1950 nastal najprv pozvoľný pokles, ktorého intenzita sa dramaticky zvýšila a v sedemdesiatych rokoch dosiahla najnižšiu úroveň. (FERIANC 1973) Od roku 1993 bolo zaznamenané pravidelné hniezdenie na západnom Slovensku. Trend vývoja možno charakterizovať ako vzostupný. V hniezdnej sezóne 2006 z 57 kontrolovaných obsadených hniezdísk 53 párov zahniezdilo a znieslo násadu. Z nich 40 párov úspešne vyviedlo spolu 117 mláďat. V priemere 2,92 mláďaťa  na všetky produktívne páry a 2,2 mláďaťa na všetky hniezdiace páry. Predpokladaný počet hniezdnych párov v SR je 70. (Dravce a Sovy, Ročník 3, číslo 1/2007, s.10)

OHROZENIE 

     Najvýznamnejší negatívny vplyv na početnosť jedincov má vyrušovanie na hniezdnych biotopoch najmä narastajúcimi horolezeckými a rekreačno - športovými činnosťami. Problémom sú aj straty na elektrických vedeniach a nezákonné odstrely a v  minulosti aj vykrádanie hniezd. 

OCHRANA  

      Pre zabezpečenie populácie je potrebné zachovať pôvodné hniezdne biotopy, zabezpečiť pokoj na hniezdnych lokalitách v čase hniezdenia, eliminovať nebezpečenstvo zranení a úhynov na elektrických stĺpoch, efektívnejšie riešiť problematiku nezákonného odstrelu a program zvyšovania produktívnosti hniezdnych párov.

Can you upgrade free cable tv bundles to a special dish tv packages? Learn more how to set up satellite receiver and satellite dish tuner.

ZAUJÍMAVOSTI ZO ŽIVOTA SOKOL SŤAHOVAVÉHO

     Niektoré vtáčie druhy sú už od nepamäti v centre pozornosti človeka. Tak je to aj v prípade sokola sťahovavého, ktorého priekopník etológie a nositeľ Nobelovej ceny, profesor Konrad Lorenz kedysi nazval "vtákom vtákov". Pre svoje výnimočné vlastnosti sa stal súčasťou erbov, legiend a neraz aj povier a výmyslov.

     Nám, sokoliarom imponujú najmä jeho letové a lovecké vlastnosti. Všeobecne je považovaný za najrýchlejšieho stavovca na Zemi a táto povesť má skutočne svoje racionálne základy. Pokusom zmerať jeho rýchlosť pri útoku na korisť sa venovali viacerí, či už to boli vedci, teoretici alebo praktici z radov sokoliarov. Polemiku okolo porovnávania rýchlosti letu sokola sťahovavého a rároha sa snažil riešiť v 40-tych rokoch XX. storočia v Maďarsku Loránt Bástyai. Prvé seriózne výpočty rýchlosti sokolieho letu previedol začiatkom XX. storočia Nemec Hulwerscheidt. Tieto boli zverejnené v prílohe Deutscher Falkenorden Nemeckých poľovníckych novín (Deutscher Jägerzeitung) a napokon vo skvelom, v mnohom doposiaľ neprekonanom diele Dr. Fritza Engelmanna o dravých vtákoch a sovách, s rozsiahlym pojednávaním o sokoliarstve "Die Raubvoegel Europas". Z tohto diela som čerpal aj materiál k tomuto článku. Uvádza sa v ňom, že poštový holub letí rýchlosťou 1000 m za minútu a túto rýchlosť je schopný držať aj na dlhšej trase (100-200 km).

Hulwerscheidt opierajúc sa o tento údaj vyrátal v prípade sokolov žijúcich na veži katedrály v Kolíne nad Rýnom, že títo pri relatívne plochom sklone dráhy letu (cca 25°) za rovnaký čas, za ktorý holuby preletia 200 m, prekonajú až 600 m dlhý úsek! Považoval pritom za otázne, ba priam nepravdepodobné, že museli siahať až na dno svojich rezerv. K útoku vyrážali totiž až v tom momente, keď sa holuby nachádzali na prelete zhruba nad prostriedkom hladiny rieky Rýn, zrejme preto, aby nedochádzalo ku kolízii nad vodnou hladinou.

Podľa Hulwerscheidtových meraní a prepočtov letel sokol rýchlosťou 75 m/s, čo zodpovedá hodnote 4500 m/min alebo 270 km/h. Za predpokladu, že prenasledovaný holub letí rýchlosťou aj vyššou, ako uvedených 1000 m/min, je výkon sokola fantastický.

Aj v novšej dobe sa tejto problematike venovali viacerí, prirodzene s oveľa lepšími technickými možnosťami. Prednedávnom som napríklad videl v televízii dokument o meraní rýchlosti sokolieho letu pri zoskokoch z teplovzdušného balóna. Samotný pokus prebiehal tak, že najprv vyskočili z balóna sokoliar s kameramanom. Keď títo dosiahli rýchlosť voľného pádu 250 km/h dali podnet kolegom do koša, aby odčiapkovali a hodili sokola, ktorý sa snažil dostihnúť svojho sokoliara držiaceho v ruke vábitko. Sokol (bola to adultná samica) ich dostihol veľmi rýchlo a bola mu pritom nameraná rýchlosť 288 km/h.

V USA robil veľmi zaujímavé pokusy letec, parašutista a sokoliar Ken Franklin. Ako pilot sa často pohyboval vo vzduchu, postrádal však pritom "pocit lietania". Čiastočne ho nadobudol až pri zoskokoch so sokolom. Pri týchto pokusoch, ktorých sa zúčastnilo množstvo pomocníkov, či už v samotnom lietadle, pri zoskokoch, alebo boli rozostavení na zemi s vábitkami, použil postupne dve samice a jedného samca americkej rasy Falco peregrinus anatum, ktorých najprv podrobil špeciálnemu výcviku.

Samotný pokus začal tak, že z lietadla letiaceho vo výške 3600 m rýchlosťou asi 100 km/h vypustili sokola. Ten sledoval lietadlo z neveľkej vzdialenosti. Samo osebe neuveriteľná predstava! Až potom skákali z lietadla sokoliar, kameramani a pomocníci obsluhujúci meracie prístroje. Z videozáznamov získali skvelé zábery zmien tvaru sokolej siluety vo vzťahu k zvyšujúcej sa rýchlosti, popísali a pomenovali štyri fázy, počnúc "kvapkou", končiac "zabalenou múmiou". Namerali rýchlosť vyše 300 km/h, predpokladajú však schopnosť dosiahnuť rýchlosť až 450 km/h. Či je to naozaj reálne, to nechajme radšej na Kena Franklina, snáď sa mu to, alebo niekomu inému podarí dokázať.

     Nemenej zaujímavým fenoménom je sokolie oko. Je to od nepamäti zaužívaný pojem pre ostrý zrak. Krása sokolieho oka dala zasa podnet k pomenovaniu minerálu "sokolie oko", ktorý je formou kremeňa s uzavretými nezoxidovanými čiastočkami krokydolitu.

Nás však fascinuje sokolie oko ako nesmierne výkonný zmyslový orgán. Priekopnícku prácu s cieľom zistiť, ako ďaleko dovidí sokolie oko vykonal v 30-tych rokoch minulého storočia nemecký vedec prof.dr. Bastian Schmid. Predchádzali tomu pokusy na zrakových schopnostiach psov. Profesor Schmid mal k dispozícii dvoch sokolov sťahovavých, hniezdošov v prvom perí, samicu "Irat" a samca menom "Onyx". Samica už bola zalovená na vrany, samec bol stále držaný na vábitku. Zo zaujímavých výsledkov hodno spomenúť, že samica reagovala na vábitko na najväčšiu vzdialenosť 1325 m, za holubmi sediacimi na poli sa pustila na 1077 m. Osud k nej bol však napokon krutý: bola zabitá na svojej 16. vrane... Samec "Onyx" priletel na vábitko zo vzdialenosti 1661 m za obmedzenej viditeľnosti. Vzdialenosti boli merané optickým telemetrom Zeiss zapožičaným z Geodetického inštitútu Technickej univerzity v Mníchove. Článok uzrel svetlo sveta v ročenke "Das grosse Jahrbuch der Natur" (Veľká ročenka prírody) v roku 1935.

Jedná sa rozhodne o zaujímavú prácu, no nedá mi nespomenúť niekoľko myšlienok, ktoré tieto pokusy stavajú do kritického svetla. Na konci článku autor uvádza pre porovnanie výsledky, ku ktorým sa dopracoval pri pokusoch na 14 nemeckých ovčiakoch, z ktorých sa dvaja delili o najlepšie výkony - 810 m, bez bližšieho popisu, ako sa k týmto údajom dopracoval. Aj o hodnotách z výsledkov pokusov na sokoloch si myslím, že ich sotva možno zovšeobecňovať. Sú len pre dané dva jedince sokola sťahovavého prahovými hodnotami, pri ktorých boli za daných podmienok ochotné priletieť na ponúkané vábitko. Dôkaz, že sokol toto vábitko nie je schopný zaregistrovať aj na väčšiu vzdialenosť totiž neposkytujú.